Cirkus Rawalpindi

| 16. 10. 2010 |

Cesta expresným autobusom z Multanu do Islamabadu trvá oficiálne 8, v skutočnosti 9 hodín. Lístok stojí v prepočte 9 EUR - jedno Euro za každú hodinu tohto jedinečného zážitku. To naozaj nie je veľa. Prepravná spoločnosť si dáva záležať, aby sa cestujúci cítili ako v lietadle. Sprievodkyňa sa prihovára cez mikrofón skresleným hlasom, akoby hovorila cez dlhú plechovú rúru. Rozdala tiež slúchadlá pre tých, ktorí chcú počuť zvuk k premietanému filmu. Dvakrát počas cesty sa podáva občerstvenie - sušienky a zemiakové lupienky v elegantnej škatuli s logom spoločnosti. Šofér má oblečenú uniformu veľmi pripomínajúcu kapitána lietadla. Nemá však „kopilota" a celú cestu šoféruje sám, len s troma krátkymi prestávkami. Nikto sa nad tým nezamýšľa - čas a vzdialenosti sa v Pakistane vnímajú inak, o bezpečnosti cestnej premávky nehovoriac. Hlavné je, že sme nakoniec „inshallah" bezpečne prišli do cieľovej stanice v Rawalpindi.

Rawalpindi a Islamabad sa označujú ako mestá - dvojičky. Toto prirovnanie však vôbec nesedí, lebo podobností medzi nimi je pramálo. Skôr naopak - málokde možno vidieť toľko rozdielov medzi dvoma spojenými mestami. Rawalpindi, familiárne nazývané aj Pindi, je tradičné pakistanské mesto. Vzniklo počas stáročí z pôvodného osídlenia. Ponúka zmes skoro všetkého, čo možno v Pakistane nájsť. Pestré farby rikší a nákladných áut s bohatou gýčovou výzdobou, k tomu na každom rohu postávajúci krikľavo žltí bubeníci so smiešnymi turbanmi, čakajúci, kto si ich najme k svadobnému sprievodu (je totiž sezóna a bubnovanie počuť dlho do noci) - a človek sa neubráni pocitu, že je v jednom veľkom cirkuse. Atmosféru ešte dofarbujú profesionálni žobráci, väčšinou deti. Prichádzajú k autám s neodolateľným pohľadom. Ak im však niečo dáte, vo chvíli sú pri vašom aute ďalší aspoň piati členovia „pracovnej skupiny".

Rozhodnutie postaviť Islamabad sa zrodilo až v roku 1958, keď zasadla komisia pre výber lokality na výstavbu nového hlavného mesta. Od získania samostatnosti Pakistanu v roku 1947 bolo hlavným mestom Karáčí, ktoré je doteraz najväčším mestom krajiny a aj jednou z najväčších svetových metropol s počtom obyvateľov okolo 18 miliónov. Svojou polohou však nevyhovovalo zámerom vtedajšej vlády mať hlavné mesto dobre prístupné zo všetkých častí krajiny a vyhovujúce všetkým skupinám národnostne zmiešaného štátu. Za pomoci gréckych architektov tak vznikol plán nového hlavného mesta, ktoré už v roku 1961 začalo vyrastať severovýchodne od Rawalpindi. Islamabad je moderne, skoro až futuristicky riešené mesto. Pravidelné ulice a bulváre vytvárajú sektory, každý z nich má svoje presné určenie. Administratívna zóna, obchodná štvrť, vzdelávací sektor, priemyselný sektor, diplomatická štvrť, obytné zóny, zelená zóna... v jednom zo sektorov majú svoje miesto aj zastúpenia medzinárodných organizácii, vrátane Európskej komisie, ktorej úrad pre humanitárne operácie (ECHO) sme navštívili kvôli pripravovanému projektu opravy a výstavby studní. Do Islamabadu sa vchádza cez kontrolné stanovisko, za ktorým končí „pindiovský" cirkus a začína sa iná ilúzia - ilúzia čistého, bezpečného a dokonale organizovaného moderného mesta.

Ubytovaný som v Rawalpindi, v nenápadnom areáli Christian Study Center, čo je akási miestna ekumenická inštitúcia, zameraná na podporu kresťanského vzdelávania, ale aj kresťansko - moslimského dialógu. Sú tu kancelárie, konferenčná miestnosť a niekoľko čistých a skromne zariadených izieb - na nerozoznanie od podobných centier kdekoľvek vo svete. Areál je obohnaný vysokým murovaným plotom a strážený 24 hodín denne. Z oboch kohútikov v kúpeľni tečie horúca voda, ktorá je vraj vďaka špeciálnej filtračnej technológii pitná (kto by však pil horúcu vodu z vodovodu?). Pri holení sa to ešte dá vydržať, hoci žiletka opláchnutá pod prúdom vody chvíľu na tvári páli. Horšie je to so sprchovaním. Napriek celkom slušnej sprchovej batérii je potrebné vopred si napustiť do vedra vodu a nechať ju vychladnúť. Potom sa možno oblievať malou nádobou. Sprchová ružica ostáva nepoužitá a suchá.

Po vybavení žiadosti o predĺženie víz (bola medzitým postúpená späť do Multanu) mi pripadla čestná úloha, kvôli ktorej bolo treba ešte pár dní zostať v Rawalpindi. Už dlhšiu dobu sa plánovala letecká preprava čističky vody a ďalšieho materiálu z Nemecka prostredníctvom vojenskej linky NATO. Počas týždňa sa definitívne potvrdilo, že zásielka priletí v piatok ráno. Treba ju prevziať a zabezpečiť prepravu do Shah Jamalu, kde bude čistička použitá na zásobovanie pitnou vodou aj v okolitých obciach, keďže je vďaka umiestneniu na prívese mobilná. Úloha sa nezdá byť náročná, lebo colné dokumenty vybaví dôstojník NATO pridelený pakistanskému úradu pre povodňovú pomoc. S vybavením prepravy by zase mal pomôcť náš administratívny asistent Irfan, ktorý je v Rawalpindi doma a skoro všade niekoho pozná. Kľúčové slová v posledných dvoch vetách sú „nezdá" a „mal by"...

Začiatok bol každopádne úspešný, priam veľkolepý. Do Cirkusu Rawalpindi zavítal ruský bohatier Ruslan. Dostali sme špeciálnu priepustku na pakistanskú vojenskú leteckú základňu. Pri budove s veľavravným nápisom VIP nás čakal „náš" major. Povedal, že lietadlo má meškanie a usadil nás do pohodlnej lóže. Spýtal sa ma, či mám so sebou fotoaparát, lebo to bude zaujímavé a treba si to odfotiť. Nosím ho stále v ruksaku, ale nenapadlo mi, že budem môcť na letisku fotiť. Tak prečo nie, taká príležitosť nie je každý deň. Obrovský AN - 124 - Ruslan hladko pristál a dôstojne priroloval až k nám. Ale predstavenie sa ešte len začalo, keď sa otvoril mohutný nos lietadla a vyklopila sa nakladacia plocha. Vysokozdvižné vozíky sa zahryzli do obsahu lietadla a približne o dve hodiny bol celý náklad vyložený na letiskovej ploche, o nejakú tú hodinu neskôr aj roztriedený podľa príjemcov. Jeden náš veľký balík však bezpečne rozoznávame hneď od začiatku - mobilnú čističku vody pre Shah Jamal.

Najneskôr v pondelok ráno by sme sa mali vydať na cestu s naším nákladom. Nevyzdvihnuté zásielky na letisku majú totiž jeden zlozvyk - zvyknú sa niekedy stratiť. Zohnať však primerané nákladné auto nie je cez víkend jednoduché snáď ani u nás. Tak nám držte palce - o týždeň sa "inshallah" dozviete, ako to celé dopadlo.

Daniel Dräxler, Rawalpindi/ Islamabad, Pakistan

Tento projekt je spolufinancovaný programom oficiálnej rozvojovej pomoci Slovenskej republiky - SlovakAid

Foto: ADRA Slovensko, Daniel Dräxler