Eid Mubarak!
| 23. 11. 2010 |
«Späť
Eid Al-Adha (sviatok obetovania) patrí medzi najväčšie moslimské sviatky. Možno ho prirovnať ku kresťanským Vianociam alebo Veľkej noci. Dokonca aj z hľadiska obsahu, lebo jeho hlavným motívom je príbeh Abraháma, ktorého Boh vyzval obetovať syna (podľa Biblie Izáka, podľa Koránu Izmaela). V poslednej chvíli ho však anjel zastaví a Abrahám namiesto syna obetuje baránka, ktorého zbadal zachyteného v kríkoch. Kresťanská teológia považuje tento príbeh za predobraz zástupnej obete Ježiša Krista, moslimovia ho vnímajú ako príklad maximálnej odovzdanosti a poslušnosti Bohu. Sviatok Al-Adha sa slávi podľa moslimského kalendára, ktorý sa voči nášmu posúva každý rok približne o 10 dní dozadu. Na určenie presného dňa sviatku má tiež vplyv viditeľnosť mesiaca v tej ktorej krajine, takže v rôznych častiach sveta môže dôjsť k jeden až dvojdňovým rozdielom. V Pakistane Eid Al-Adha tento rok pripadol na stredu 17. novembra - výročie našej zamatovej revolúcie.
Pakistanská vláda vyhlásila tri dni oficiálneho voľna na oslavu sviatkov, s víkendom to bude až päť dní. Ľudia cestujú do svojich domovov, aby tieto dni prežili s najbližšou rodinou. V obchodoch je všetko drahšie, nakupujú sa potraviny aj dary. Na veľkých priestranstvách sú trhy s dobytkom, väčšinou kozami a ovcami. Bohatší ľudia kupujú kravu alebo ťavu. Každý sa snaží vybrať čo najkrajšie zviera primerane k svojim finančným možnostiam a veľkosti rodiny. Aj toto pripomína naše zháňanie vianočných stromčekov a kaprov... Zakúpené obetné zviera je potom obradne zabité niekedy už v predvečer ale väčšinou v prvý deň sviatku. Po rozporciovaní je tretina mäsa určená pre rodinu, tretina pre príbuzných, priateľov a susedov a tretina pre chudobných, starých a osamelých. Vo sviatočný deň si každý oblieka nové šaty alebo to najlepšie, čo má. Najviac pozornosti sa venuje deťom - sú pekne a čisto oblečené, dostávajú dary. Dievčatá a ženy dnes ani na vidieku nie sú zahalené v tradičných burkách, ale výnimočne v pestrofarebných šatoch so závojmi. Rodiny spoločne prichádzajú na modlitby niekoľkokrát počas dňa, potom spoločne hodujú, bavia sa, idú na výlet do prírody alebo navštívia kultúrnu pamiatku. Hoci my sme samotný sviatok neoslavovali, predsa len sme mali voľno (ja až dvojnásobné) a tak sme absolvovali aspoň tú poslednú časť programu - výlet k historickému minaretu a návštevu dediny spojenú s rybačkou. A nakoniec bolo aj nejaké to hodovanie...
Pred sviatkami sme sa so Simsonom presunuli do Lahore. Mám pred sebou posledný týždeň pobytu v Pakistane, ktorý strávim písaním záverečnej správy a inou administratívou. V Shah Jamale som sa rozlúčil s doktorom Abidom, ošetrovateľom Kamranom aj sestrou Sharoon, tiež s našimi strážcami. K slovám rozlúčky každý pridal aj prianie „Eid Mubarak!" čiže „požehnané sviatky!".
Už v Lahore sme dostali pozvanie od Naveeda, jedného z pracovníkov pakistanskej únie Cirkvi adventistov siedmeho dňa, stráviť voľnú stredu v dedine, kde žijú jeho príbuzní. Hlavným bodom programu mala byť rybačka, po ceste sa zastavíme pri minarete. V stredu ráno sme teda vyrazili v trojici so Simsonom. Po asi hodine cesty diaľnicou smerom na Islamabad sme zišli pri obci Sheikhupura a vošli sme do areálu Hiran Minar. Boli sme prvými návštevníkmi v sviatočný deň, strážcovia areálu prišli na motorke zarovno s nami. Predali nám vstupenky a otvorili závoru. Cudzinci platia o niečo viac, ale Simson má ako Bengálec výhodu, že ho všade považujú za domáceho, takže jediným skutočným cudzincom som bol vlastne len ja.
Pokúšam sa rozlúštiť odkaz dvoch informačných tabúľ:
„Tento Hiran minaret sa nachádza 4 kilometre severovýchodne od mesta Sheikhupura nazvaného podľa Sheikhoo - zasväteného mena vládcu Noor-ud-Din Jehangira - syna vládcu Moghala, Akbara Veľkého. Podľa Suian Rai Bhandari v Tuzke Jehangeri (kronika rodu) je to pamätník antilope menom Mansraj, ktorá si získala priazeň Jahangira. Počas zajatia sa stala veľmi známou a mala prominentné postavenie voči ostatným. Na základe tejto starostlivosti vládcu o antilopu bolo prijaté všeobecné kráľovské nariadenie zakazujúce poľovanie na vysokú zver v tejto oblasti. Keď milovaná antilopa umrela, verný Jehangir dal na jej pamiatku postaviť tento minaret nad jej hrobom. Náklady boli 150 000 (asi vtedajších rupií, mena ani porovnanie k súčasnej hodnote sa neuvádzajú). Výška minaretu bola 39,6 metra, po rozpadnutí vrchnej časti ostalo 33,5 metra. Točité schodisko má 108 schodov. Následne počas trojdňového pobytu na tomto mieste 22. apríla 1634 vládca Moghalu Shah Jehan - zázračný architekt - prikázal postaviť baradari (doslovne bratstvo, v architektúre „dom dvanástich dverí" - murovaný altánok) za cenu 80 000. Okolo baradari vytvorili veľkú vodnú nádrž na zásobovanie vodou z rieky Chenab. Dĺžka nádrže je 271 metrov, šírka 229 metrov. Toto vodné teleso zabezpečuje prirodzené chladenie a dynamický vetrací systém pre baradari."
„Jahangir Pura (súčasná Sheikhupura) založená vládcom Mughalu Jahangirom (vládol 1605 - 1627 AD) bola kráľovským poľovným revírom. Minaret Hiran bol postavený pod dohľadom Sikandara Moina na rozkaz vládcu Jahangira na hrobe jeho obľúbenej antilopy Mansraj okolo roku 1607 AD. Náhrobný kameň v tvare antilopy bol vztýčený nad hrobom na rozkaz vládcu, ako je uvedené v Tuzke Jahangiri. Kamenná doska bola napísaná mullom Muhammadom Husainom Kashmírskym, majstrom kaligrafie svojho času, s nasledovným textom:
Na tomto pietnom mieste, bohabojný Nur-ud-Din Jahangir, vládca sveta, chytil antilopu, ktorá sa po skrotení stala hlavou kráľovských antilop.
Veľká nádrž merajúca 271x229 metrov a Daulat Khan (baradari) boli dokončené v roku 1620 Iradatom Khanom, 13 rokov po dokončení minaretu. Neskôr boli dokončené podstatné dodatky a vybavenie komplexu na rozkaz Emde Ror Shah Jahana v náklade 80 000 rupií v roku 1638."
Žiaľ, vyzerá to tak, že za posledné storočia sa do areálu veľa neinvestovalo. Budovy chátrajú, nástenné maľby nie sú ošetrované ani chránené. Samotný minaret je už pre návštevníkov uzavretý. Najväčšou atrakciou areálu je člnkovanie po vodnej hladine a zopár bufetov s občerstvením. Vyskúšali sme oboje a pokračovali sme už po vidieckych cestách k Naveedovej rodine.
Naveed prišiel ešte ako malé dieťa o oboch rodičov, umreli krátko po sebe. Rodina žila v Karáčí a otec pracoval v adventistickej nemocnici, s ktorou sme spolupracovali na našom zdravotnom projekte. Naveed pri spomienke na rodičov stíchne a zosmutnie, takže ho nenútime rozprávať o detailoch. Po smrti rodičov sa ho ujala stará matka a strýkovia s rodinami. S väčšinou z nich sa stretávame v malej dedinke pri rieke, asi 20 minút od hlavnej cesty. Po zvítaní a zoznámení s Naveedovou rodinou sme zobrali so sebou asi 15 ďalších ľudí a vybrali sme sa na rybačku. Mládežníci s dvoma veľkými sieťami sa brodili vodou a už - už to vyzeralo, že nadšene zhíkneme nad nádherným úlovkom. Najväčšia ryba však napokon nemala viac ako 10 centimetrov, ostatné boli ešte menšie a po Simsonovej a mojej intervencii boli vrátené do vody. Takže ako to býva vo veselých historkách o rybároch, zachránil to miestny rybník, kde sme nakoniec kúpili pár krásnych rýb mne neznámeho druhu (Rohu fish). Domáci nám ich odborne očistili a zabalili na cestu. Simson s Naveedom ich potom v Lahore naporciovali a uložili do mrazničky. Vo štvrtok a piatok, keď sme už znovu pracovali v kancelárii, sme mali príjemné spestrenie jedálnička vďaka tejto mimoriadnej rybačke a kuchárskemu majstrovstvu kolegu Simsona. Tohtoročný Eid Al-Adha sa naozaj vydaril.
Text a foto: Daniel Dräxler, Lahore, Pakistan
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
