Trampoty (nielen) s technikou
| 07. 11. 2010 |
«Späť
Pomyslenie na to, že sa vám pokazí auto alebo zlomí zub, vyvoláva nepríjemné pocity kdekoľvek, hoci aj ak sa to má stať v blízkosti domova alebo v dôverne známom prostredí. Napriek najrôznejším možným scenárom a obavám zo straty času aj peňazí pri riešení podobných situácii, v domácom prostredí aspoň zhruba vieme, čo si počať - komu zavolať, kam ísť a na čo sa pripraviť. Hoci sa to nezdá, zúfalstvu netreba podliehať ani v Pakistane. Keď už nie z iného dôvodu, tak aspoň preto, že tým by sa skutočne nič nevyriešilo...
Takže zlomil sa mi zub. Samozrejme, to sa len tak hovorí - v skutočnosti sa nezlomil sám, ale bol som to ja, kto ho zlomil. Na príčine bola moja maškrtnosť - neodolal som výbornej pečenej kukurici, ktorou ma ponúkli ešte pri distribúcii hygienických balíkov začiatkom minulého týždňa. Keď sa mi doktor Abid pozrel do úst, prísne povedal to, čo som ja už tiež tušil - musím ísť bezodkladne k zubárovi. Získanie kontaktu na spoľahlivého zubára v Multane netrvalo viac ako 20 minút. Horšie to bolo s nájdením jeho ambulancie, pretože strážca Lativ, ktorý išiel so mnou, nepozná Multan o nič lepšie ako ja. Na rozdiel odo mňa však aspoň hovorí jazykom urdu. Adresy tu príliš nefungujú. Pýtali sme sa na obvod a potom už priamo na meno doktora vždy na križovatke policajta, ktorý pozoroval premávku (policajti tu premávku len pozorujú, lebo riadiť ju je takmer nemožné). Nakoniec sme ambulanciu doktora Masooda našli asi o ôsmej večer. Bežne pracuje do desiatej, od piatku do nedele má voľno.
Podľa zariadenia a vybavenia čakárne a ordinácie bolo zjavné, že zubár je zvyknutý na klientelu povedzme vyššej strednej triedy. Zahraničného pacienta však zrejme už dávno nemal. Zatiaľ, čo ma so širokým umelým úsmevom usádzal do kresla a vypytoval sa ma, odkiaľ som a čo v Pakistane robím, mrkal na ošetrovateľa a sestru prísnym okom a dával im heslovité príkazy, aby rýchlo podali to alebo pripravili ono. Sem tam sa pozabudol a „štekol" aj na mňa, aby som otvoril ústa alebo zaťal zuby, hneď však doplnil ospravedlňujúci úsmev, že ten tón nepatril mne. Keď zabrusoval zvyšok zlomeného zubu, mal som v ústach asi rekordný počet rúk - doktor brúsil, sestrička striekala vodu a ošetrovateľ zase prikladal odsávačku. Zákrok bol ukončený odobratím odtlačku môjho chrupu za účelom výroby korunky. Na recepcii som zaplatil a dohodol termín na jej nasadenie - pondelok. Vtedy som ešte nevedel, že v tom čase nebudem v Multane.
Rainer sprevádzkoval čističku v Shah Jamale do takej miery, aby sa pokojne mohol vrátiť do Nemecka. V nedeľu bol tiež deň odchodu pre celý zdravotnícky tím. Arshed s jedným lekárom a ďalšími šiestimi členmi tímu sa sanitkou vrátili do Karáčí. Doktor Abid, ktorý býva v Lahore, pozval na pár dní doktora Aijaza na návštevu. Aj projektový manažér Alex sa presúval do Lahore, skadiaľ potom v utorok letel domov do Rumunska. Kurt letel do Brazílie z Islamabadu v stredu, predtým však tiež odovzdával svoju agendu v Lahore. Keďže väčšina z nás mala cestu do Lahore, riaditeľ ADRA Pakistan Alan Fletcher zorganizoval na pondelok veľkú spoločnú poradu v Lahore, kde má ADRA aj oficiálne sídlo. V nedeľu doobeda ešte Rainer dokončoval čo sa dalo na čističke v Shah Jamale a z Multanu sme vyrazili až okolo 17:00. Cesta trvá zvyčajne štyri až päť hodín. ADRA mikrobus šoféroval Irfan, náš miestny administratívny asistent. Vedľa neho sedel Alex, za ním dvaja doktori, Rainer, strážca Lativ a celkom vzadu som sa uvelebil ja. Alan s Kurtom cestovali už dva dni predtým jedným z terénnych áut a čakali nás večer v Lahore.
Väčšina 350 kilometrovej trasy vedie po modernej diaľnici, takže som cestu využil na odpočinok a spokojne som driemal. Zobudilo ma zastavenie na krajnici a keď som vykukol spoza závesu na okne, zbadal som uprostred diaľnice vážnu nehodu. Rozbité autá, sanitka, policajti. Ale cesta pred nami bola voľná, autá pokračovali okolo nás... nechápal som, prečo stojíme. Irfan povedal, že nám nefungujú brzdy a nemôžeme ísť ďalej. Cítil som sa ako v zlom filme. Práve tu a teraz? Ešte že sme to zistili „pokojnou cestou" a nedopadli sme ako tí vedľa nás... Irfan pustil Alexa za volant, aby vyskúšal, čo sa deje. Pomaly sme sa pohli, Alex skúšal brzdiť, ale brzdy zaberali len veľmi slabo. Vzadu bolo čosi cítiť, ale to vraj prišlo zvonku od tej nehody... Prišli sme pomaly po najbližšie parkovisko, odstavili sme auto a všetci vystúpili. Z pravého zadného kolesa sa dymilo, bolo úplne vrelé. Pravé predné koleso bolo tiež horúce, ale nie až tak. Alex volal Alanovi do Lahore, ten vyslovil podozrenie na zatiahnutú ručnú brzdu. Mikrobus má automatickú prevodovku a ručná brzda sa v podstate nepoužíva, takže toto bolo vzápätí vylúčené. Okrem toho, horúce bolo len pravé zadné koleso, ľavé bolo v poriadku. Boli sme ešte asi 90 kilometrov od Lahore a bolo okolo deviatej večer.
Zastavila pri nás hliadka diaľničnej polície. Povedali, že v nedeľu večer ťažko zohnať pomoc, ale dali nám číslo na nejakých miestnych mechanikov. Ani nie o dvadsať minút sa objavila motorka s dvoma mužmi, po stranách mali tašky s náradím. Keď policajti videli, že pomoc prišla, pokračovali ďalej vo svojej ceste. O chvíľu bolo auto na zdviháku a koleso odmontované, ale zapečený bubon nebolo jednoduché otvoriť. Napokon pomohlo staré dobré kladivo. Mechanici vybrali brzdové obloženia a pár ďalších súčiastok, nasadli na motorku a zmizli v tme. Povedali, že asi o pol hodiny sa vrátia a prinesú všetko potrebné. Išli sme si teda zatiaľ sadnúť do miestneho non-stop motorestu - samozrejme, na pakistanský spôsob. Podávajú sa chlebové placky čapati a k tomu nejaká pikantná zelenina, výborná je verzia s cícerom. Miestny kuchár, čašník a majiteľ v jednej osobe sa tešil z našej prítomnosti a keď sa miestna klientela rozišla a zostali sme s ním sami, zaspieval aj pár ľudových piesní. Doktor Abid pritakával a o chvíľu si vymenili spevácku štafetu. Tak nám celkom príjemne ubehla tá hodinka čakania na našich mechanikov, ktorí samozrejme nakoniec prišli a dokončili svoju prácu. Medzitým však prišli aj Alan s Kurtom z Lahore na dvoch autách, aby všetkých mohli pobrať, keby auto nebolo pojazdné. Tak sa nakoniec stalo, že sme pokračovali všetci spolu. Keďže Irfan bol od skorého rána na nohách a dlho šoféroval, sadol som teraz za volant ja. Koleso sa už viac nezahrievalo, ale brzdy bolo treba pumpovať vždy v predstihu, keď človek plánoval brzdenie... O tretej ráno sme šťastlivo dorazili do Lahore.
Táto príhoda bola zároveň impulzom pre návštevu servisu aj s ostatnými ADRA vozidlami, takže jeden pick-up už absolvoval servis v Lahore a vrátili sme sa s ním vo štvrtok do Multanu. (Stihol som aj nasadenie korunky u doktora Masooda, zatiaľ drží dobre a netlačí.) Druhý pick-up pôjde do servisu tu v Multane v pondelok. Doktor Abid je už tiež naspäť v Shah Jamale, taktiež sestra Sharoon a ošetrovateľ Kamran. Farmaceutka Maria Pia nakoniec musela odrieknuť ďalšiu spoluprácu, lebo aj jej doterajší zamestnávateľ si uvedomil jej kvality a rozhodol sa nepustiť ju. V stredu čakáme návštevu z nemeckého veľvyslanectva. Ukážeme im základňu v Shah Jamale, nemeckú čističku vody a navštívime aj partnerskú organizáciu, ktorá pracuje v dištrikte Muzaffarghar. Čističku sme museli po Rainerovom odchode premiestniť na žiadosť vedenia kliniky a snažíme sa ju znovu spojazdniť. Tak snáď bude všetko fungovať...
Daniel Dräxler, Multan, Pakistan
Tento projekt je spolufinancovaný programom oficiálnej rozvojovej pomoci Slovenskej republiky - SlovakAid
Foto: ADRA Slovensko, Daniel Dräxler
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
