Tamara: Hlavnou náplňou mojej dobrovoľníckej činnosti je pomoc v domove pre ľudí v núdzi a na integračných projektoch v okolitých dedinách. Podobnú prácu s ľuďmi bez domova som už vykonávala v Českej republike, ale až v Srbsku som si uvedomila, aké široké spektrum ľudí trápia rovnaké problémy – extrémna chudoba, neschopnosť pokryť bežné náklady na chod domácnosti a strata domova.

V tomto blogu vám predstavím aké jednoduché je ocitnúť sa v Srbsku bez strechy nad hlavou, či na hranici extrémnej chudoby a ako sa o problémy, ktoré má riešiť štát, starajú neziskové organizácie a bežní občania.

Domov, profitabilná komodita

Keď sa povie domov, väčšina z nás si nepredstaví konkrétnu stavbu, pozemok, či materiálne veci, ale skôr pocity, ktoré v domove prežívame. Domov je spojený s rodinou, spomienkami, bezpečím, pocitom kedy viete, že sem patríte a máte sa kde schovať pred okolitým svetom. Posledné desaťročia sa však v Srbsku z domovov bežných ľudí stávajú komodity, nehostinné miesta, ktoré predstavujú pre vyššiu, ale v súčasnosti už aj strednú triedu obyvateľstva len zisk. Pre túto časť obyvateľstva, štát, developérov a exekútorov sú to len miesta, pozemky bez minulosti, metre štvorcové prepočítané na eurá. Čím viac miestností, tým väčší profit. 

Dôvodov prečo obyvatelia Srbska končia na ulici alebo v extrémnej chudobe je viacero. Tak ako aj u nás či v iných štátoch bývalého východného bloku tu prebiehala privatizácia, ktorá sa ťahá dodnes. Ďalším problémom je nezamestnanosť, práce s nízkymi príjmami, chudoba, osamelo žijúci dôchodcovia, ale taktiež exekúcie a nedostatočná podpora bývania v legislatíve. To všetko pripravuje ľudí o strechu nad hlavou, ako aj o ich dôstojnosť. Ľudia tak často žijú v nelegálnych osadách, ubytovniach, na ulici alebo živoria z absurdne nízkej sociálnej pomoci.

Deštruktívna sociálna politika štátu

Bezdomovectvo v Srbsku je teda dlhodobý a komplexný problém, ktorého korene môžeme hľadať v zákone o bývaní z roku 1992, ktorý odštartoval masívnu privatizáciu a odradil vládu od poskytovania primeraného verejného bývania. Zástancovia otvoreného trhu bývania v 90. rokoch trvali na tom, že nová vlastnícka štruktúra pomôže vyriešiť problémy s bývaním. Opak bol však pravdou. Nová stratégia viedla k prehĺbeniu segregácie, zhoršeniu bytovej situácie, a to všetko bolo sprevádzané deštrukciou sociálneho štátu, nárastom nezamestnanosti a chudoby. Zaseknutí medzi socialistickou a kapitalistickou stratégiou zostali pracovníci viacerých firiem, ktorí dlhodobo využívali pracovné byty bez toho, aby si uvedomovali právo na bývanie. Právo na bývanie je zaručené v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv, ktoré síce Srbsko ratifikovalo, ale nedá sa povedať, že aj rešpektovalo. Aj pokiaľ sa súdnou cestou v určitých prípadoch preukáže právo na bývanie, vlastnícke právo ostáva naďalej rozhodujúce.

Po rozpade Juhoslávie v 90. rokoch poskytla Srbská republika útočisko pre viac ako 600 000 utečencov, a to prevažne z Bosny a Hercegoviny. V súčasnosti ich tu stále žije takmer 30 000, pričom pokles je spôsobený ich integráciou v rámci Srbska. Veľa z nich sa po dlhých rokoch dostalo k bytom hlavne vďaka programu Regional Housing Programme, ktorého aktivity popíšem neskôr. Na druhej strane veľa utečeneckých rodín čelí dodnes možnému vysťahovaniu z dôvodu “nelegálneho” bývania. Obyvatelia, ktorí si nemohli dovoliť odkúpiť byty užívané v bývalej Juhoslávii, o ne v dôsledku privatizácie jednoducho prišli, pretože podliehajú reštitúciám a odštátneniu. 

Ďalším problémom sú rôzne podvody napríklad pri predaji nehnuteľností. Poznáme prípady, kedy investori predali ten istý dom viacerým kupujúcim alebo bol nový byt kupujúcim odobratý z dôvodu dlhov investora. Nekonečné súdne ťahanice, nezastavujú (verejných) exekútorov vo vykonávaní svojej práce, ktorí sa neštítia zabavovať majetok poškodených. Zákon z roku 2011 totiž zahrnul súkromných exekútorov do vykonávacieho konania a zákon o exekúcii z roku 2015 pridal k exekútorom predponu verejný, čím značne rozšíril ich právomoci. Postupom času sa ukázalo, že nešlo o žiaden verejný záujem, ale vykonávateľmi boli súkromní podnikatelia, ktorým išlo len o zisk. Exekútori napríklad v procesoch podávali oznámenia nepravidelne. Dlžníci tak stratili právo na odvolanie, v dôsledku čoho mohli prísť o byt kvôli dlhu vo výške len pár stoviek eur.

Začarovaný kruh bytovej neistoty

Ekonomický systém Srbska nie je nastavený v prospech bežných rodín. Rodinu s priemerným platom môžu ľahko ohroziť neočakávané výdaje. Aj choroba a teda práceneschopnosť na pár dní môže viesť k zadlženiu, problémom so splácaním pôžičky a následnej exekúcií a vysťahovaniu.

To, že sa za obdobie od roku 1992 veľa nezmenilo, a že vláda aj naďalej formuluje zákony na úkor najzraniteľnejších, vidíme v zákone o bývaní, údržbe budov a sociálnom bývaní. Tento zákon z roku 2016 spôsobil násilné vysťahovanie tisícok rodín z ich domovov. Prvý zákon viedol k privatizácii takmer celého bytového fondu v krajine a druhý uľahčoval vysťahovanie pri riešení rôznych právnych problémov s nehnuteľnosťami.

Strachu zo straty bývania čelia aj ľudia žijúci v sociálnych bytoch, či bytoch určených pre utečencov. Ohrozila ich povinnosť platiť dane z nehnuteľnosti, ktorá sa od roku 2014 vzťahuje aj na poberateľov sociálneho bývanie či bývania pre utečencov. Keď sa k nej pridružia drobné nedoplatky na energii či nájomnom, vedie opäť k vysťahovaniu, čo ukazuje nefunkčnosť a neudržateľnosť stanoveného systému sociálneho bývania. Násilné vysťahovaných bolo aj tisíce rómov z osád, a to zase z dôvodu obnovy miest. Ďalší z takmer 600 rómskych osád na území Srbska žijú naďalej v strachu o svoje domovy, v neľudských podmienkach a bez prístupu k základným službám.

Takmer žiadnemu z tejto zraniteľnej skupiny ľudí, ktorí prišli o strechu nad hlavou, nebola poskytnutá právna pomoc a o odškodnení ani netreba hovoriť. Vysťahovanie stále hrozí zadlženým Srbom ako súčasť poslednej fázy transformačnej stratégie v rámci privatizácie srbského bytového fondu. Bez strechy nad hlavou sa tu tak môže ocitnúť prakticky ktokoľvek. 

V extrémnej chudobe a bez domova žije v dvoj miliónovom Belehrad 5 000 ľudí. Iné zdroje však hovoria až o 15 000 ľuďoch. Mesto však napriek týmto alarmujúcim číslam disponuje len jedinou oficiálnou ubytovňou pre dospelých a starých ľudí, a to s kapacitou 100 lôžok. Situáciu všeobecne zhoršila pandémia Covid-19, počas ktorej ubytovňu zatvorili a klienti ostali na ulici. Taktiež sa v tomto období zanedbávala situácia v priľahlých osadách a ľudia prichádzali vo veľkom o prácu, pričom adekvátna reakcia od štátnych a samosprávnych orgánov neprichádzala.

Naopak, poznáme veľa nešťastných prípadov, kedy boli ľudia bez domova za zotrvávanie na ulici v nočných hodinách pokutovaní, či dokonca skončili vo väzbe za nedodržiavanie domáceho lockdownu. Kde inde sa mali zdržiavať im už však nikto neporadil. Práve spoločný projekt ADRA Srbsko s ADRA Slovensko v počiatkoch pandémie na túto situáciu reagoval, viac si o tom môžete prečítať tu.

Môžeme teda povedať, že práve pandémia otvorila veľa otázok nielen ohľadom samotného problému bezdomovectva, ale aj toho, ako dôležité je mať dôstojné bývanie, teplo v dome a dostatočný priestor či už pre prípadnú karanténu alebo trávenie väčšiny dňa doma z dôvodu lockdownu. Podmienky, ktoré má veľká časť domácností v Srbsku, by sme však len s ťažkosťami mohli považovať za dôstojné a v mnohých prípadoch skôr prispievajú k pretrvávaniu či vzniku ďalších chorôb. 

Globálny fenomén nedostupnosti bývania

Ceny bytov, ale aj nájmov v mestách sú neprimerane vysoké k výške priemernej mzdy. To vedie k tomu, že v jednom byte žijú v neadekvátnych podmienkach spolu viaceré generácie. Tieto vysoké ceny rozhodne nie sú problémom len v Srbsku, ale stretneme sa s nimi aj na našom území či všade inde vo svete. A možno má veľa ľudí pocit nech už je to kdekoľvek, že ich nemusia zaujímať ľudia žijúci na ulici a že oni priamo do tohto systému neprispievajú, keď prenájom ich druhého bytu im spláca hypotéku alebo ním len zabezpečujú finančnú stabilitu pre svoje deti. No mýlia sa. Podieľajú sa na tom, že trhová cena bytov a prenájmov markantne stúpa a stávajú sa nedostupné pre čoraz širšiu skupinu obyvateľstva.

Možnosťou pre tieto rodiny môže byť presťahovanie sa do priľahlých osád alebo dedín. Tu však nie sú takmer žiadne pracovné príležitosti, čo vedie opäť k problémom s platením výdavkov spojených s chodom domácnosti a hlavne s vykurovaním počas zimných mesiacov. V našom centre pre ľudí v núdzi sme mali viacero prípadov ľudí, ktorí prišli ku nám len prečkať zimu a teda zdržať sa na pár mesiacov, pretože nemali peniaze na drevo. 

Ďalším problémom v týchto hladových dolinách, ktoré nájdeme aj na Slovensku, je nedostatočná infraštruktúra. Najbližší obchod, doktor či škola sú častokrát vzdialené desiatky kilometrov, pričom dostať sa k nim je možné len po neudržiavaných cestách autom, ktorým navyše veľa domácností nedisponuje. Vo viacerých prípadoch tu totiž žije posledná generácia osamelých dôchodcov, bez rodinných príslušníkov, ktorí by im vedeli podať pomocnú ruku. V rámci našej organizácie máme aj mnohé integračné projekty, ktorých cieľom je pomoc práve týmto ohrozeným skupinám. Na dedinách rozdávame potravinové balíčky, prichádzame s tímom doktorov či poskytujeme terénnu sociálnu pomoc. Tieto dediny, ktoré sú vzdialené len pár kilometrov od mesta Kragujevac, predstavujú iný svet. Budete tu len ťažko hľadať autobusové zastávky, pobehujúce deti, obchody či školy. Namiesto toho tu nájdete krásnu prírodu, chudobu a kde tu nejakého dôchodcu.

Kde zlyhal štát, tam nastupuje neziskový sektor

Aby som spomenula aj svetlejšiu stránku, v Srbsku sa nachádza viacero organizácií a iniciatív, ktoré pomáhajú s touto problematikou. Ide napríklad o spomínaný Regional Housing Programme (RHP), ktorý bojuje proti bezdomovstvu v Srbsku zabezpečovaním bývania pre utečencov. Program je spoločnou iniciatívou štátov Bosny a Hercegoviny, Chorvátska, Čiernej Hory a Srbska, pričom cieľom je prispieť k riešeniu dlhotrvajúcej situácie vysídlenia najzraniteľnejších utečencov po konfliktoch v období 1991-1995. RHP dodnes poskytol ubytovanie už viac ako 6 000 najzraniteľnejším utečeneckým rodinám na území Srbska.

Ďalšia organizácia, Združena Akcija Krov nad Glavom, ktorá má pobočku v Belehrade, Novom Sade a Subotici, bojuje proti verejným exekútorom v násilnom vysťahovaní zadlžených obyvateľov. Organizácia sa zameriava na pomoc tým, ktorí sa buď stali obeťami podvodu pri kúpe alebo dokazovaní vlastníctva nehnuteľností, ale taktiež pokiaľ ide o jediný domov ľudí, ktorým hrozí vysťahovanie. Toto sú dve hlavné kritéria, na základe ktorých konajú a počas piatich rokov ich aktívnej pomoci a aktivizmu už zabránili stovkám vysťahovaní a ochránili tak mnohým rodinám strechu nad hlavou. 

Na začiatku pandémie prišli spolu s portálom Nova.rs s aktivistickou kampaňou s názvom Niko bez doma (Nikto bez domova), kde pomocou série textov, videoreportáží a neskôr aj protestov, poukazovali na rozsah systémových neprávostí a ich následkov páchaných na ľuďoch, ktorí zostali bez domova. Ľudia tak spájajú sily a spoločne demonštrujú bezprávie, pričom najefektívnejšou formou sa ukázala byť priama akcia pri prebiehajúcich exekúciách. Aktivisti telami chránia dom a odďaľujú tým vysťahovanie rodiny. Tieto aktivity, pri ktorých došlo k niekoľkým zatknutiam, priťahujú neustále väčšiu pozornosť verejnosti. Občanov, ktorí aktívne svojimi telami bojujú proti nútenému vysťahovaniu rodín, stále pribúda.

Jedlo poskytuje samoorganizovaný kolektív Solidarna Kuhinja, ktorý v mestách Belehrad a Novi Sad z vlastných prostriedkov alebo z darov od verejnosti a na báze dobrovoľníctva varí a následne distribuuje jedlo pre ľudí v núdzi. Kolektív vznikol z potreby solidárnej aj vzájomnej pomoci reagovať na všadeprítomné problémy chudoby, hladu a neprávostí, ktoré sa ešte viac prehĺbili príchodom pandémie. Členovia a aktivisti sa podieľajú na všetkých aktivitách spojených s pomocou, pričom ich cieľom je zmierniť následky nedbalosti štátu a spoločnosti voči extrémne zraniteľným skupinám. Kolektív, ktorého heslom je: “niko ne sme da ostane gladan” (nikto nesmie ostať hladný), nespolupracuje so žiadnymi politickými stranami, ani s nimi spojenými organizáciami. 

Ministerstvo Prostora je ďalšia iniciatíva, ktorá pôvodne vznikla prostredníctvom akcií na aktiváciu opustených priestorov. Momentálne sa zaoberá okrem problematiky efektívneho využívania opustených budov aj participatívnemu plánovaniu v rozvoji mesta a v neposlednom rade zvyšovaniu dostupnosti bývania. Organizácia bojuje za radikálnejšiu zmenu paradigmy v bývaní s cieľom akceptovať právo na bývanie ako základný východiskový bod pre budúce politiky bývania.

Ďalej je tu ADRA Srbsko, so svojím Drumodomom, teda špecializovaným autobusom na zabezpečenie základných hygienických potrieb.

O tom ako ADRA pomáha v uliciach Belehradu si môžete viac prečítať v blogu ADRA Slovensko a blogu dobrovoľníčky Dominique.

Čo sa týka organizácie v ktorej pôsobím, Čovekoljublje (Philantrophy), v centre pre ľudí v núdzi či bez domova sa snažíme o integráciu ubytovaných späť do spoločnosti, pomáhame so zabezpečením sociálnych prídavkov, návštevou doktorov, úradov, hľadaním práce či adekvátneho ubytovania. Zabezpečujeme nocľah, stravu a v neposlednom rade pomoc od sociálnych pracovníkov. Ďalej máme integračné projekty v okolitých dedinách, ktorých aktivity som už čiastočne načrtla a taktiež poskytujeme domácu opateru pre dôchodcov, ktorí žijú sami. Viac o našej práci vo videu.

Okrem spomínaných neziskových organizácií a iniciatív je tu taktiež Housing Center, teda organizácia usilujúca o zlepšovanie životných podmienok sociálne slabších skupín a podporu ich sociálnej integrácie. Ďalej A11 – Inicijativa sa socijalna i ekonomska prava presadzujúca práva jednotlivcov zo zraniteľných, marginalizovaných a diskriminovaných skupín, a to so zameraním na ekonomické a sociálne právo. Ko gradi grad zase vznikol ako reakcia na mestský rozvoj v Belehrade vyznačujúci sa skorumpovanou privatizáciou verejných zdrojov a klientelistickým správaním vlády.

Vzhľadom na nedostatočné úsilie srbskej vlády poskytnúť svojim obyvateľom čisté a bezpečné verejné bývanie, budovať sociálne byty, či rešpektovať právo na bývanie, tieto neziskové organizácie, kolektívy a dobrovoľníci z radov bežných obyvateľov prinášajú obrovskú podporu a nádej pre mnohých ľudí postihnutých bezdomovectvom v Srbsku. 

Buďme všetci viac solidárni a vnímaví k neprávostiam, ktoré sa dejú okolo nás.

 

Autor: Tamara Jankechová, SlovakAid dobrovoľníčka v Srbsku

Názory vyjadrené v tomto článku patria jeho autorke a nemusia nevyhnutne odrážať postavenie ADRA Slovensko, Philantropy (Čovekoljublje), či SlovakAid.