Raketový útok v Charkove

O tom, ako tím ADRA prečkal raketový útok v Charkove, píše náš riaditeľ Stano Bielik.

Po tom, čo sme vyložili generátor v poliklinike vo východnej časti mesta, odznela prvá explózia. O chvíľu sa rozozvučali sirény a z domov začali vychádzať babičky, aby sa ukryli v kryte v pivničných priestoroch polikliniky. Kričali na správcu, ktorý sa zúfalo snažil nájsť kľúče od krytu, a tlačili sa dolu schodmi. Muži sa však zatiaľ zdržiavali vonku, fajčili a opatrne pozorovali oblohu, aby odpozorovali, čo odkiaľ priletí. „My uže privykli,“ hovorili a nezdalo sa, že by mali namierené do krytu.
 
Vošli sme do pivničných priestorov, kde popri stenách stáli staré stoličky. Začali sme sa rozprávať s lekárkou a sestričkou, ktoré práve zostúpili dolu zo svojej ambulancie. Počas najťažších bojov odišli do Poľska, no neskôr sa vrátili. „Ľudia nás tu potrebujú. Kto sa o nich postará, ak všetci lekári odídu?“ pýtajú sa. Odovzdali sme im pozdravy od ľudí z Charkova, ktorí nám pomáhajú s prípravou humanitárnej pomoci na Slovensku. Emócie už boli nezvládnuteľné, nielen u sestričky, ale aj u nás… Slzy patria k životu a tu si ich ľudia už neutierajú. Niektorí už ani nemajú silu plakať. Každý niekoho stratil alebo má blízkych na fronte. Každý deň žijú v obavách, či od svojich synov a manželov dostanú večernú SMS-ku.
 
Zatiaľ sa nad našimi hlavami ozývalo dunenie. V kryte sme objavili jednoduchú toaletu a umývadlo. Dokonca tam bol aj malý kadernícky salón, pretože ženy sa v každej situácii chcú o seba starať. Počas invázie sa sem ukrývalo viac ako 150 ľudí (nechápem, ako sa tu všetci zmestili) a personál nemocnice sa snažil zabezpečiť im jedlo, pitnú vodu a všetko potrebné. Riaditeľ nemocnice nás zaviedol do druhej časti krytu, určenej pre zdravotníkov. Tam mali aj ambulanciu a pomocou kamery boli v kontakte so svetom.
 
O chvíľu prišla informácia, že nebo je čisté, a tak sme vyšli von. Akoby sa nič nestalo, dokončili sme odovzdanie generátora a spravili pár fotografií na pamiatku. Potom sme sa vybrali na obed. Sirény ukončili poplach a obchodné centrum fungovalo, akoby sa nič nedialo. Reštaurácie, značkové obchody – všetko prebiehalo v bežnom ruchu. Po ceste sme míňali požiarnické autá so zapnutými sirénami. V Charkove aktuálne žije okolo 1,2 mil. obyvateľov. Mnohí utiekli, no mnohí sa tiež vracajú. Miestni nám vravia: „Žijeme v neustálom napätí. Ruské rakety k nám doletia za 30 sekúnd…“
 
Keďže nie sme až takí hrdinovia, rozhodli sme sa opustiť mesto pred zotmením. Po vyše 500 km cesty sme sa vrátili do Kyjeva. Znova sa ozývajú sirény. Kde sa však ukryť s veľkým autobusom? Chceli sme čo najskôr opustiť mesto, no Kyjev je rozsiahly a cesta dlhá 45 km trvala viac ako hodinu. Nestihli sme dodržať „komandantský čas“ – nočný zákaz vychádzania od polnoci do piatej ráno. Za mestom nás zastavila posledná hliadka. Uplynulo už 20 minút po polnoci. Nasledovalo vyjednávanie a vysvetľovanie. Hliadka postupovala podľa zákona, ale nakoniec sme ich nejako presvedčili, pretože do nášho hotela v Buči nám ostávalo len 8 km.
 
Do rána som spal ako zabitý a netušil som či v noci niečo lietalo, alebo nie. Aj takúto podobu má vojna v 21. storočí v „civilizovanej“ Európe. Pomáhame, ale radšej sa nemiešame do politiky ani vysvetľovania, kto a prečo. Naša úloha je slúžiť tým, ktorí sa stali obeťami a najviac trpia – jednoduchí ľudia, ktorí nie sú z vlastnej viny v tejto situácii.
 
Vraciame sa s dobrým pocitom, že sme aspoň niekomu mohli pomôcť a potešiť. Ale zároveň aj so záväzkom – musíme pokračovať v pomoci, pretože je to nevyhnutne potrebné a má to zmysel.

en_USEN