Pamätám si prvý deň, keď som prichádzala do Kragujevacu. Bolo 20. septembra 2022. Deň bol upršaný, ale stále príjemne teplý. Prekvapuje ma obrovský kríž v strede kruhového objazdu a ešte  väčšia socha loga značky Fiat o pár metrov ďalej. Viera a práca, náboženstvo a priemysel.. zaujímavé uvítanie. Kolegyňa z Belehradu mi počas šoférovania vraví, že Kragujevac je obzvlášť škaredé mesto. Prehĺtam slinu a vravím si, že mi to niekto mohol povedať predtým, ako som sa tu rozhodla stráviť rok života. Kragujevčania by však rozhodne nesúhlasili a stačilo tu stráviť pár dní aby som prestala súhlasiť aj ja. Kragujevac bol kedysi hlavné mesto Srbska a dodnes jeho obyvatelia s hrdosťou hovoria, že „hlava je síce v Belehrade, ale srdce je v Kragujevaci”. V Belehrade sa tomu smejú a mne to príde roztomilé. Kragujevčania sa pýšia prvým srbským gymnáziom, prvým divadlom, prvými novinami, Fiatom (bývalou Zastavou) či stále lacnými kafanami, ktoré sú v Belehrade na smrteľnej posteli.

 

 

S hrdosťou miestnych sa tu budem ešte viackrát stretávať a zistím, že každé mesto a každá dedina je tu na niečo hrdá, a všetci sú spoločne hrdí na seba ako národ.

Rok od príchodu sedím v jednej takej zafajčenej kafane, pijem kávu, čakám na prebranac a okrem iného rozmýšľam, že som asi prvý človek, ktorý sem prišiel s počítačom. Vyťahujem aj ja cigaretu nech aspoň trochu odbijem nechápavé, ale úsmevné pohľady. Kafany sú jedna z vecí, ktoré mi budú na Kragujevaci chýbať – lacné jedlo, káva s ratlukom, cigaretový dym, živá hudba počas víkendov, a vždy trocha teatrálnosti. Netrvá dlho, kým sa mi prihovorí pán sediaci pri vedľajšom stole. Na informáciu o tom, že som zo Slovenska reaguje uznaním o mierovom rozdelení Československa. „To sme my nikdy nevedeli, podať si ruky a rozísť sa ako bratia,” vraví, a nad ním visí mapa bývalej Juhoslávie. Srbi sa usmievajú, zabávajú, ale za ich úsmevom sa skrýva aj akási jemná trpkosť, neviem či z minulosti alebo súčasnosti. Možno z oboch. Ich jazvy z minulosti všetci poznáme, čo ich ale trápi v súčasnosti?

Protesty ako obraz krajiny

Prekvapilo ma tu množstvo demonštrácií a myslím, že ak chceme pochopiť čo sa v súčasnosti v Srbsku deje, čo trápi obyvateľov, a aké sú problémy v krajine, stačí, ak sa pozrieme na dôvody nespokojných ľudí v uliciach. Ja sama som s nimi nie vždy súhlasila, hlavne pokiaľ sa jednalo o podporu ruskej agresie voči Ukrajine, protesty proti LGBTI+ komunite, či proti očkovaniu. Bohužiaľ, aj tieto protesty sú obrazom spoločnosti. Väčšina protestov však smerovala k neschopnosti vlády, a k Alexandrovi Vučićovi.

Ekologické protesty, súvisiace hlavne zo zrušením záväzkov štátu voči spoločnosti Rio Tinto, boli jedny z prvých, ktoré som zaregistrovala, a ktoré sa diali po celej krajine. Tisíce demonštrantov blokovali hlavné cesty vo viacerých mestách. Dôvodom bola plánovaná výstavba bane na ťažbu lítia pri meste Loznica. Aktivisti tvrdili, že táto výstavba spôsobí nenapraviteľné škody v krajine a kontaminuje zásoby vody v regióne. Srbské úrady boli zaskočené rozsahom protestov a obrovskou podporou, ktorá bola za hranicami bežnej skupiny opozičných aktivistov. Výstavba bane bola pozastavená hlavne z dôvodu obáv straty hlasov vo voľbách, ktoré sa uskutočnili pár mesiacov po začiatku protestov, v apríli tohto roku.

V Kragujevaci sa jednalo o protesty spojené s prevádzkou Fiat, ktorá je vo vlastníctve nadnárodnej spoločnosti Stelantis. Protestanti žiadali vládu, aby ich ochránila pred rozhodnutím spoločnosti vyhlásiť 1541 z 2016 zamestnancov za nadbytočnú pracovnú silu s možnosťou odísť pracovať do iných továrni spoločnosti v Európe (napr. aj na Slovensko), alebo ukončiť pracovný pomer s vyplatením odstupného. Protestantom sa nepodarilo vybojovať prijateľnejšie podmienky, a ja sa čudujem, že obrovské logo značky Fiat ešte stále stojí na kruhovom objazde a víta ľudí pri príchode do Kragujevacu.

 

 

Protesty sa týkali aj vybudovania Novi Sad Waterfront, ktorý by mal vyrásť v Novom Sade priamo na Dunaji, v chránenom území. Názov projektu vznikol v súvislosti s Belgrade Waterfront, čo je komplex veží a budov ničiacich panorámu hlavného mesta Belehrad. Tento kontroverzný projekt, ktorý mal byť symbolom nového vyspelého Belehradu, ale aj celého Srbska, sprevádzalo množstvo škandálov, cez záhadných investorov, zničené pobrežie Sávy, presun autobusovej a železničnej stanice, až po násilné vysťahovanie obyvateľov. V dobe kedy Srbsko trápi nedostatok cenovo dostupných bytov vyznela výstavba luxusných apartmánov, ktoré zívajú prázdnotou, ako výsmech obyvateľom. Opäť sa ukázalo, že záujem pár vyvolených stojí v Srbsku ďaleko pred záujmom verejnosti. Demonštrácie proti výstavbe oboch komplexov skončili brutálnym zásahom polície.

O protestoch týkajúci sa priamo krízy bývania, nedostatku sociálnych bytov a nelegálnych vysťahovaní rodín z domov, som popísala v minulom blogu, ktorý si môžete prečítať tu.

Protesty sa považujú za znak demokracie, výraz politickej a spoločenskej participácie, pomocou ktorej ľudia môžu vyjadrovať svoju nespokojnosť, a ovplyvňovať verejnú mienku alebo vládnu politiku. Demokracia v Srbsku zažíva ťažké časy a možno práve demonštrácie ostali jedinou možnosťou ako otvoriť dialóg s vládou.

Je Srbsko demokratickou krajinou?

Po páde Berlínskeho múru sa predpokladalo, že liberálna demokracia sa stane všeobecne akceptovaným štandardom novej Európy. Srbsko však pod autoritárskou vládou Slobodana Miloševica v 90. rokoch minulého storočia premeškalo desaťročie eufórie z demokratizácie a uberalo sa vlastnou cestou. Miloševicova vláda padla v roku 2000, v roku 2009 Srbsko podalo oficiálne žiadosť o členstvo v EÚ a Európska rada mu udelila štatút kandidáta na členstvo v roku 2013. V Srbsku počas prvej dekády 21. storočia panovala predstava Európskej únie ako miesta s prosperujúcou budúcnosťou. Napriek (neveľkej) snahe, ktorú vynaložili, to však v súčasnosti na čele s prezidentom Alexandrom Vučićom, podporovaním Ruska a polarizovanou spoločnosťou vyzerá, že tento cieľ už nie je aktuálny. V rozpore s očakávaniami o nastolení liberálnej demokracie podľa západných vzorov, európska cesta Srbska zmenila smer k autoritárskemu systému. Niečo podobné vidíme aj u našich maďarských susedov. Napriek tomu, že tu existuje stranícky pluralizmus a iné inštitúcie typické pre liberálne demokracie, obyvatelia sú si vedomí, že o všetkom rozhoduje jedna hlava.

Niektoré z nástrojov mäkkých autoritárskych systémov, ktoré používa prezident Srbska sú využívanie demokratických volieb ako prostriedku politickej legitimácie, vyhýbanie sa uplatňovaniu priamej a silnej represie, delegovanie násilia na neštátne subjekty a podpora polarizácie voličov.

Ukázať celému svetu, že Srbsko chce predstavovať demokratickú a vyspelú krajinu, ktorá má svoje miesto na Západe mohli, okrem iných príležitostí, aj pri začiatku ruskej okupácie Ukrajiny. Ukázali však len to, že Rusko je pre nich stále výhodnejší spojenec, s ktorým počítajú do budúcna.

Podľa môjho subjektívneho pozorovania sú Srbi zmätení v tom komu dôverovať, a pamätajú okrem iného aj udalosti, ktoré sa udiali v roku 1999. Cítia, že im bolo ublížené a Západ sa im otočil chrbtom a nepomohol im. Ľudia sa tu navzájom podporujú vo svojich dlhoročných krivdách a nešťastí, ale aj v nacionalizme, a táto solidarita preto väčšinou neopúšťa hranice Srbska. Verím, že rastúci ruský vplyv, a táto nezlomná hrdosť srbského národa nebudú viesť k ďalšiemu konfliktu s Kosovom, ktoré sa tu stáva čoraz horúcejšou témou.

 

 

Ďalším predpokladom demokracie je sloboda prejavu a sloboda médií. Srbsko ústavne zakazuje cenzúru a sloboda prejavu a informácií sú chránené ako medzinárodným, ako aj vnútroštátnym právom. Nájdeme tu však nemálo prípadov cenzúry, nátlaku na novinárov a ich nedostatočnej ochrany slobodne písať, čo znamená, že záruky zakotvené v zákonoch ostali implementované len na papieri. Novinári čelia fyzickým a verbálnym útokom, ponižovaniu zo strany vládnych predstaviteľov, ale aj vyhrážkami smrťou. Vučić v minulosti taktiež obvinil novinároch nezávislých médií z konania v mene zahraničných záujmov, kritické médiá sa snažil dostať z trhu, a spomínaných novinárov zdiskreditovať. Dôležitým faktom je, že jeho strana SNS pokrýva obrovskú časť produkcie informačného obsahu a falošnými správami tak veľakrát ovplyvňuje verejnú mienku. Jedná sa o správy v bulvárnych novinách ako je Informer, kde je Vučić zobrazovaný ako mocná osoba pod neustálymi útokmi. Popisované sú pokusy o prevrat, a súčasťou je aj proti európsky obsah a odkazy na podporu Vladimíra Putina.

Po tomto stručnom zhrnutí treba konštatovať, že Srbsko ako aj viaceré krajiny východnej Európy, nespĺňa kritéria demokratického štátu. Taký je aj výsledok prieskumu Freedom House z apríla roku 2022. Už tretím rokom po sebe krajina nespĺňa štandardy, ktoré by ju klasifikovali ako demokratickú krajinu a teda tu funguje tzv. hybridný režim vládnutia, v ktorom sa kombinujú demokratické a autoritárske prvky. Neuznanie nezávislosti Kosova, problémy s politizáciou verejnej správy, nedostatok spravodlivých volieb, reforma súdnictva a takmer neexistujúca sloboda prejavu sú len jedny zo znakov tohto hybridného režimu, ktorý predstavuje prekážku pri srbskej ceste k západnej politike a Európskej únii. Náladovosť obyvateľstva a neľahké životné podmienky len nahrávajú predstaviteľom vlády manipulovať masy a využívať ich na svojej ceste k totalitnému režimu.

 

 

Srbsko a Srbi mojimi očami

Na začiatku môjho pobytu ma bavilo debatovať s ľuďmi a otvárať tieto témy o vstupe Srbska do Európskej únie, ich vzťah ku Kosovu, na minulosť ich krajiny, či názoru na prezidenta. A úprimne, možno som trochu škatuľkovala ľudí podľa toho, ako blízko majú k mojim liberálnym názorom. Vypočula som si veľa príbehov od rôznych ľudí – mladých, starších, vzdelaných, tých, čo žijú na hranici chudoby alebo na ulici. Naše názory sa nie vždy stretli, každý sme mali iné skúsenosti a informácie, ktoré sme pokladali za pravdy. Čo som však vždy mohla očakávať, bol rešpekt.

Tieto debaty už sama nezačínam, nie preto, že by som našla nejakú univerzálnu pravdu alebo by som mala nedostatok záujmu, ale preto, že už viem, že zodpovedaním týchto otázok sa nedozviem nič o človeku, s ktorým komunikujem. Nechodila som v ich topánkach a nezažila som tieto situácie, takže nemôžem nad nimi vynášať súdy.

Neznamená to ani, že zatváram oči pred nespravodlivosťou, ktorá sa tu mnohokrát deje, a už vôbec nie pred udalosťami, ktoré sa tu v minulosti odohrali. A áno, aj tu žijú konšpirátori, fašisti, ľudia so zlými úmyslami, verejní podporovatelia vojny na Ukrajine, tak ako všade, ktorí by možno neprejavili takú dávku rešpektu pri debatách o srbskej minulosti či budúcnosti. Kritika je tu však primárne smerovaná na vládu. Srbsko je krajina s najväčšou príjmovou nerovnosťou v Európe, obrovské množstvo ľudí žije na hranici chudoby, je tu nedostatok pracovných miest, bytov, slobodných médií a teda informovanosti obyvateľov, nedostatok infraštruktúry mimo miest, nedostatok demokracie. Vučić ako odporca socializmu sľuboval rozchod s politikou svojich predchodcov. Chcel nastoliť poriadok a pomôcť chudobnejších vrstvám obyvateľstva. Neochotou investovať do systémov sociálneho zabezpečenia ako je školstvo a zdravotníctvo či prerozdeľovaním zdrojov podľa záujmov veľkých korporácií však len pokračuje v budovaní “socializmu pre bohatých”. A myslím, že práve v tomto type politiky sa ukázala dôležitosť práce, ktorú tu robí neziskový sektor. Zastupujú povinnosti štátu, ktorý sa dištancuje od pomoci najzraniteľnejším v prospech elít.

Srbi sú národ, ktorý si toho zažil veľa, či už vo vlastnej krajine alebo blízkom okolí. Len od samotného rozpadu Juhoslávie sa na území Balkánu odohralo viacero konfliktov, či už v Bosne, nálety NATO na Srbsko, ale aj nedávno opäť vyeskalované napätie na kosovsko-srbských hraniciach. Vojny, konflikty, a neustále sa zbavovanie nálepky o necivilizovanosti Balkánu, zanechali na ľuďoch krivdy a nedôveru v inštitúcie a partnerstvá, ktoré u nás považujeme za vrchol demokracie a progresu. A tieto jazvy sa prenášajú z generácie na generáciu. Ich bipolarita, v zmysle, či sa orientovať na Brusel alebo Moskvu, či majú demokratický alebo totalitný režim, či je Kosovo ich časťou alebo nie je, je tak trochu aj vo mne a asi aj vo všetkých nás. Chceme, aby sa Srbsko posunulo, bolo vyspelou krajinou, ale pritom stále (možno tajne) obdivujeme predstavu Srbska ako časti divokého Balkánu, presne v takej podobe akú momentálne predstavuje a nechceme aby sa menilo.

Po roku v Srbsku viem, že napriek všetkému, sa v tomto zmätku nachádza aj istý pokoj a solidarita medzi ľuďmi. Spája ich totiž silná spoločná minulosť. Srbi sú nielen hrdý, ale aj neobyčajne priateľský a pohostinný národ, ktorý sa rozhodne vie zabávať. Viem už aj to, že Belehrad je ešte kúzelnejšie mesto ako som si ho pamätala, ale existujú dôvody prečo je stále len na úrovni európskeho mesta a nie mesta Európskej únie. A že Guča je posledné roky skôr ako pre domácich (ako to bolo v minulosti), organizovaná pre zvedavých turistov, ktorí si prídu užiť pár dní neviazanej zábavy na srbskom vidieku a zažiť pravý Balkán. Udalosti sa nezmenili, stále tu zažijete situácie, ktoré v iných krajinách neuvidíte. Keď sa začnete adaptovať na miestny život, smiešna vám zrazu príde skôr tá naša, slovenská upätosť..

Ďakujem organizácii ADRA Slovensko, Oficiálnej rozvojovej pomoci SR, SlovakAid, ako aj hostiteľskej organizácii Čovekoljublje, a všetkým mojim kolegom, za rok, ktorý som ako rozvojová dobrovoľníčka strávila v Srbsku. V neposlednom rade ďakujem aj všetkým klientom, ktorých som stretla u nás na ubytovni pre ľudí v núdzi, za všetky podnetné debaty, odohraté partie šachu a za to, že sa stali na rok mojou rodinou. Myslím, že v srbskej mentalite je niečo nákazlivé a časom začnete byť aj vy hrdí na to, že ste sa, aj keď len na chvíľu, ale predsa, stali súčasťou ich príbehu.