Nikola, momentálne pôsobíš ako humanitárna dobrovoľníčka v ugandskej Kampale. Čo ťa viedlo k dobrovoľníctvu v zahraničí?

Prihlášku na dobrovoľnícky projekt som podávala v období keď som ukončovala program Teach for Slovakia, vďaka ktorému som pracovala ako učiteľka detí zo sociálne znevýhodneného prostredia. Práve ľudia, ktorých som počas programu stretla mi pripomenuli, že som kedysi premýšľala o podobnej skúsenosti a teraz prišiel ten správny čas. Chcela som zdieľať nadobudnuté skúsenosti a rozšíriť si obzory v téme vzdelávania detí zo znevýhodneného prostredia. Pôsobiť v medzinárodnom kolektíve, v kultúrne odlišnom prostredí a v angličtine mi prišlo ako veľmi zaujímavý spôsob ako sa odborne aj osobnostne posunúť a zároveň robiť zmysluplnú prácu.

Čomu sa venuje organizácia v ktorej pôsobíš?

Organizácia MCAFS sa zameriava na podporu znevýhodnených osôb z komunity, so špeciálnym zameraním na pomoc sirotám a znevýhodneným deťom. Poskytuje tréning odborných zručností a prostredníctvom programu na podporu vzdelávania zabezpečuje školské poplatky a pomôcky pre deti, čím podporuje ich návrat a začlenenie do škôl. Ich cieľom je teda zvýšiť životnú úroveň znevýhodnených osôb a podporiť rozvoj a udržateľnosť komunity.

Tvoja pozícia sa nazýva Junior EU Aid Volunteer for Education and Community Library Development. Môžeš nám priblížiť čomu sa tu venuješ?

Moja činnosť je spojená s komunitnou knižnicou, ktorá bola kvôli pandémií COVID-19 dlhodobo zatvorená. Našim cieľom bolo obnoviť fungovanie knižnice. Počas prázdnin sme mali v knižnici letné vzdelávacie, ale aj voľnočasové aktivity, pričom úspechom bolo, že počet čitateľov bol najvyšší za posledné tri roky. Po prázdninách sme obnovili program zameraný na čitateľskú gramotnosť. V rámci tohto programu prinášame knihy do škôl, spolupracujeme s učiteľmi a so žiakmi robíme aktivity zamerané na rozvíjanie čítania s porozumením. Okrem týchto aktivít pracujeme so skupinou mladých ľudí s rôznymi zdravotnými znevýhodneniami. Spoločne rozvíjame ich záujmy, zručnosti a vedomosti cez rôzne druhy pohybových, umeleckých, a ručných aktivít, spoločenských hier a iných činností.

Ako vyzerá tvoj bežný deň v Ugande?

Ako bežný pracovný deň. Raňajky a potom cesta do organizácie. Na rozdiel od Slovenska, tu sa prepravujeme na motorkách nazývaných „boda boda“. Moja pozícia mi umožňuje naozaj úzky kontakt s komunitou, preto ma už miestny obyvatelia dobre poznajú. Niektoré dni trávim so skupinou mladých ľudí s rôznymi zdravotnými znevýhodneniami, iné dni trávim v škole s deťmi. Čo si veľmi užívam sú obedy. Nakoľko sa stravujem u rodiny našich známych, mám možnosť pozorovať realitu bežného dňa a tiež ochutnať miestne špeciality. Po skončení činností sa presúvam domov. Niekedy si zbehnem na najbližší trh nakúpiť čerstvú zeleninu a ovocie. Poobedia a večery trávime spolu s ostatnými dobrovoľníčkami. Rady chodíme počúvať lokálnu živú hudbu. Teraz nám situáciu v Ugande trochu komplikuje ebola. V Kampale sa vyskytli prvé prípady nákazy, takže sme viac obozretní a monitorujeme situáciu.

Aké projekty sa uskutočňujú v knižnici? Pre koho je tento priestor určený?

Pandémia COVID-u zmenila veľa vecí aj tu, v Ugande. Knižnica bola dlhodobo zavretá a našou úlohou bolo reštartovať aktivity a prilákať čitateľov späť. Pred prázdninami sme navštívili viacero škôl v susedstve a pozvali sme deti, aby sa zúčastnili prázdninových aktivít. Pre deti sme naplánovali rôzne vzdelávacie, ale aj rekreačné aktivity. Doobedia sme venovali čítaniu a domácim úlohám. Aby sme zvýšili motiváciu čítať, no zároveň aj rozvíjať čítanie s porozumením, pripravili sme pre deti úlohy na vypracovanie po každej prečítanej knihe. Túto úlohu sme spojili so súťažou. Poobedia sme venovali spoločenským hrám, výtvarným aktivitám, hodinám tanca a pozeraniu filmov. Väčšina našich čitateľov bola z okolia knižnice, pričom ich vekové rozpätie bolo naozaj široké – od najmladších detí, ktoré sa práve naučili čítať až po vysokoškolských študentov. V Ugande funguje iný vzdelávací systém a žiaci sú v školách bežne od ôsmej do piatej. Znamená to, že bežné fungovanie knižnice, ako poznáme my na Slovensku, nie je možné. Napriek tomu po prázdninách pokračujeme v spolupráci s niekoľkými školami. V rámci programu na rozvíjanie čitateľskej gramotnosti prinášame knihy z knižnice priamo do škôl a naďalej tak pomáhame rozvíjať čítanie s porozumením, lásku ku knihám a zároveň rozširujeme slovnú zásobu a vedomosti žiakov.

Viem, že si bola účastníčka Teach for Slovakia, cez ktorý si dva roky učila na základnej škole na Luníku IX. v Košiciach. Aj teraz pracuješ s deťmi a mládežou v školskom prostredí. V čom sa líši slovenské a ugandské školstvo?  Vnímaš rozdiely v správaní detí? 

Deti sú všade rovnaké. Sú zvedavé, veselé a hravé. Sme to my dospelí, kto ich vychováva a vedie. V školskom systéme sú však rozdiely. Štátnych škôl, ktoré sú zadarmo, je v Ugande málo a ich kvalita je nízka. Väčšina žiakov navštevuje súkromné školy, v ktorých ich rodičia platia vysoké poplatky. Ak rodičia nemajú peniaze, dieťa nechodí do školy. Niektoré deti už vo veku šiestich rokov začínajú navštevovať internátne školy, kde trávia celý semester bez rodičov. Žiaci sú v škole takmer celý deň. Učiteľ je v centre diania a dôraz sa kladie na memorovanie učiva a na disciplínu v triede.  Navštívila som tu však aj špeciálne triedy, určené pre najviac znevýhodnené deti. Tie boli otvorené po COVID-e s cieľom minimalizovať rozdiely medzi deťmi, ktoré sa nemohli vzdelávať. Je to pekný pilotný projekt, kde sa deti vzdelávajú pomerne modernými metódami, využívajú bádateľský prístup, skupinovú prácu, rozvíjajú kritické myslenie a rola učiteľa sa zmenila na sprievodcu, nakoľko v centre sa nachádzajú žiaci a ich práca. Takýchto špeciálnych tried je však v porovnaní s počtom detí, ktoré by ich skutočne potrebovali, len veľmi málo.

Z mojej skúsenosti viem, že na Slovensku stále nájdeme veľa tried, kde vyučovanie detí z vylúčených komunít, prebieha podobne ako v Ugande. Vnímam však aj chuť na zmenu, zápal a snahu jednotlivcov ale aj skupín, ktoré vo vzdelávaní na Slovensku pôsobia. Verím, že táto hnacia sila prinesie svoje výsledky.

Pripravila ťa tvoja predošlá skúsenosť na prácu s deťmi v Ugande?

Určite mi veľmi pomohla. Sprievodné javy chudoby sú však všade rovnaké. Myslím si, že vďaka mojej skúsenosti lepšie rozumiem ako ľudia rozmýšľajú a prečo robia rozhodnutia, ktoré robia a mnohokrát sa zdajú nelogické.

Máš nejaký úsmevný zážitok, o ktorý by si sa chcela podeliť, a ktorý ti dal presvedčenie, že to čo robíš má naozaj zmysel?

Ako prvý mi napadol jeden náš chlapec so zdravotným znevýhodnením. Je veľmi vnímavý, emociálny a má úžasný rečový prejav. Veľmi si užíva pozornosť, konverzácie a aktivity, ktoré pre nich pripravujeme a vždy keď nás vidí nám vraví, že sme priniesli radosť do jeho života (úsmev). Je to veľmi milé, úsmevné a zároveň aj trochu smutné, nakoľko z pohľadu človeka pochádzajúceho z Európy si myslím, že nerobíme žiadne zázraky.

Uganda je určite kultúrne dosť odlišná od Slovenska. Zažila si nejaký kultúrny šok alebo si sa stretla s niečím na čo si si ťažko zvykala?

Iná farba pokožky vzbudzujete v Ugande množstvo pozornosti. Najmä na začiatku to bolo veľmi intenzívne a aj trochu vyčerpávajúce. Deti, ale aj dospelí sú veľmi zvedaví, chcú sa rozprávať, počuť môj hlas, dotknúť sa pokožky, či vlasov. Z interakcie sa veľmi tešia a veľmi pozitívne reagujú na prítomnosť EU Aid dobrovoľníčok v krajine. Vravím si, že kiež by sme aj my na Slovensku boli takto pozitívne naladení voči cudzincom.

Môžem ešte spomenúť čas, pretože ten je v Ugande veľmi relatívny. Na odchod autobusu bežne čakáte aj dve hodiny, lebo stále nie je plný a fixný čas odchodu neexistuje. Keď sa s niekým dohodnete na stretnutí, bežne sa stane, že príde aj o hodinu neskôr. Ale na to si viete veľmi rýchlo zvyknúť a neskôr ste to vy, na koho čakajú. Myslím, že náročnejšie bude vrátiť sa späť a chodiť znova všade načas (smiech).

Tvoje vyslanie sa pomaly blíži ku koncu. Ako zatiaľ hodnotíš svoj pobyt?

Pre mňa je to prvá skúsenosť s dobrovoľníctvom v zahraničí a veľmi si ju užívam. Chcela som spoznať nových ľudí, novú kultúru a tiež skúsiť aké je to pracovať v angličtine.  Stretla som tu veľmi zaujímavých ľudí, s ktorými sa obohacujeme navzájom a to je pre mňa veľmi vzácne. Učíme sa jeden od druhého, rozširujeme si obzory.

Máš popri svojich aktivitách aj čas na spoznávanie krajiny? Navštívila si nejaké zaujímavé miesta?

Uganda je úžasná krajina s nádhernou prírodou. Spolu s ostatnými dobrovoľníčkami sa veľmi tešíme z každého miesta, ktoré sa nám podarilo navštíviť. Medzi tie najkrajšie patrí Národný park Murchinsonove vodopády, kde sme navštívili najsilnejší vodopád na svete a tiež safari. Spomeniem aj  Vodopády Sipi alebo mesto Jinja, kde pramení rieka Níl. Na konci nášho dobrovoľníckeho pobytu plánujeme ešte pár dňový výlet do Národného parku Queen Elizabeth spojený s návštevami jazier Mburo a Bunyonyi.

Tento rozhovor možno čítajú aj budúci potencionálny dobrovoľníci. Mala by pre nich nejaký odkaz?

Určite im odporúčam zapojiť sa do dobrovoľníckych projektov a vycestovať do zahraničia. Je to neopakovateľná skúsenosť, ktorá vám rozšíri obzory a obohatí vás osobnostne aj profesijne. Pre humanitárneho dobrovoľníka je veľmi dôležitá otvorenosť a ochota porozumieť, zdieľať, ale aj učiť sa. Je tiež potrebné si nastaviť reálne očakávania a byť flexibilný. Pre mňa je veľmi dôležitá aj pokora, pretože dobrovoľník nie je expert na všetko. Dobrovoľnícka skúsenosť je o vzájomnom učení sa.

Som veľmi vďačná za zážitky a nové priateľstvá, ktoré si odtiaľto odnesiem. Takže ak niekto premýšľa nad podobnou skúsenosťou, určite odporúčam ísť do toho (úsmev).

. . .

Vyslanie dobrovoľníčok je súčasťou projektu #SuDHAV3 (Sustainable Development through Humanitarian Aid Volunteers 3), ktorý je financovaný Európskou komisiou a spolufinancovaný zo zdrojov Oficiálnej rozvojovej pomoci SR.