Rozhovor s Barborkou – Za oponou raja

Prečo si sa prihlásila ako dobrovoľníčka na Filipíny?

Zaujímala ma rozvojová pomoc – najmä teda jej etické hľadisko, spôsob prerozdeľovania peňazí pri projektoch, udržateľnosť a váha deklarovaných potrieb samotnými beneficientmi. Zo svojich predošlých skúseností s dobrovoľníctvom som sa naučila veľa si toho odniesť z času stráveného pre iných bez finančnej odmeny a snažiť sa z toho načerpať čo najviac pre seba. To je myslím taká najväčšia motivácia ľudí, ktorí sa aktivizujú v rôznych združeniach, hnutiach… Ja som však nemala motiváciu ísť na Filipíny pomáhať, ale skôr sa viac dozvedieť o etike rozvojových organizácií v týchto krajinách.

 

Pred pár dňami si sa vrátila. Neľutuješ, že si sa prihlásila?

Neľutujem, vôbec. Som veľmi vďačná za takúto skúsenosť, pretože z náplne práce som mohla toho kvôli môjmu záujmu, ktorý som tam mala, najviac vyťažiť.

 

Aké boli tvoje práve dojmy?

Prvé dojmy z Filipín boli samozrejme, zhrozenie a des. Myslím si, že „zloženie okuliarov“ spôsobu pozerania na fungovanie sveta, na čo som sa dlho pripravovala už pred odchodom, som pochopila až na mieste. Veľa vecí je tam inak, a aj keď prvé dojmy sú, že je to zlé, alebo aspoň horšie, ako u nás, nemusí to byť hneď aj tak. Poviem si, tie zápchy sú tu strašné! Aby nám niekedy aj tých 40 km, ktoré sme do hlavného mesta Manily trvali niekedy aj 3-4 hodiny cestovali, hrozné!  – čo som si naželala aby tam bol aspoň taký čistý vzduch ako v peak hours na Trnavskom mýte. Na druhej strane – porovnaním Bratislavy a Manily, ktoré sú rozlohou porovnateľné, sú počtom obyvateľov pri našej Bratislave 600-700 tisíc, kdežto v Manile okolo 25 miliónov. Z tohto hľadiska mi prišlo ako zázrak, že sme sa vôbec hýbali. Takže zo zdesenia pri doprave, skostnatenosti systému, korupcii, znečistenia, chudoby… som si povedala, že pri tak obrovskom množstve ľudí s tak ťažkou históriou, ako Filipíny, niet sa čo čudovať. Zdesenie prichádza, pretože som mala s čím porovnánať, ak človek nemá inú vedomosť, až  tak negatívne to všetko nevidí – ani tie tajfúny a zničené domovy, chudobu – najmä deti v tých evakuačných táboroch, keď nemajú školu a sú tam všetky spolu, tak zažívajú kopec srandy, niekedy aj vďaka rôznym organizáciám.

 

Pomáhala si v ADRA Filipíny – v čom spočívala táto pomoc? Má podľa teba rozvojová pomoc význam?

Pracovala som na pozícii Planning and Research Assistant – moja pomoc spočívala v aktívnom vyhľadávaní medzinárodných donorov na výzvy, ktoré boli z hľadiska stratégie v súlade so smerovaním organizácie. Následne analýza potrieb, komunikácia so stakeholdermi a zo zozbieraných dát snaha o nastavenie cieľa a aktivít, ktorými sa k cieľu dostaneme. Zjednodušene povedané a k tomu ďalšie administratívne povinnosti.

V krajine, akou sú Filipíny, kde sa korupcia nachádza na každej vrstve a je ňou prerastená celá história krajiny, pôsobí veľké množstvo organizácií a lejú sa tam cez ne obrovské milióny peňazí. Bohužiaľ, aj tu je možné vidieť, ako vedia niektorí zbohatnúť aj na charite. Ja som mala na organizáciu veľké šťastie. Spolupracovala som s ľuďmi, ktorí boli vysoko organizovaní a výkonní. Pri výkone práce sa stretávali s mnohými prekážkami, ktoré im bránili k napĺňaniu misie, no pracovali na tom oduševnene aj napriek tomu. Mňa teda najviac mrzí neetickosť a neudržateľnoť projektov. Avšak tam, kde sa s citlivosťou prizerá na slovo beneficientov a kde je ich zapojenie aktívne, tam je vysoká pravdepodobnosť aj udržateľnosti. No aj na Filipínach som sa dozvedala o tom, ako boli beneficienti po skončení projektu organizácií frustrovaní ešte viac ako pred jeho začiatkom, práve preto, že im bolo od organizácie poskytovaná celá služba a lokálni nevedeli v procesoch pokračovať. A to je podľa mňa obrovský problém. A to dávam za vinu najmä tým necitlivým organizáciám.

 

Akí sú ľudia na Filipínach? Jedlo? Niečo iné, čo ťa zaujalo? A čo príroda, stihla si niečo precestovať?

Nerada generalizujem ale ja som mala na Filipínach šťastie na ľudí presne, ako sa o nich strereotypne hovorí – láskaví, obetaví, pohostinní a veľmi úctiví. Pre nich je rodina svätá a nadovšetko si cenia vzťahy a vzájomnú pomoc druhým. Sú rezilientní a trpezliví. Napriek vysokej miere chudoby som sa stretávala s väčšinou veľmi radostnými ľuďmi. No na druhú stranu, ťažko od nich čakať úprimnosť, pretože byť voči druhému kritický znamená dostať ho do trápnej situácie, čomu sa všemožne chcú vyhnúť, pretože sa boja, že by tým ohrozili vzťah s konkrétnou osobou.

Jedlo ma veľmi nenadchlo. Veľa mastného, všetko sladké ešte dosládzali a 3x denne klasika – mäso s ryžou.

Príroda, na miestach kde sa nevyskytujú ľudské obydlia, je nádherná. No Filipínci majú veľmi biedne zabezpečenú a zaužívanú recykláciu odpadov. Všade chýbajú odpadkové koše a ľudia odpad hádžu na zem, aj v jaskyni, na plážach či v horách. Odhliadnuc od toho, Filipíny majú čo ponúknuť čo sa týka naozaj rajskej prírody. Jej ochrana je zabezpečená veľmi biedne, čo mi tiež robí vrásky v pohľade do budúcnosti.

 

Čo si zistila, zažila, naučila sa? Čo ťa prekvapilo? Čo ti to dalo?

Prekvapovalo ma denne mnoho vecí, najmä ľahkosť, s ktorou žili, oddanosť práci, lojalita a sila rodinných väzieb. Takéto príklady sa do človeka, ktorý má tú možnosť s takýmito ľuďmi nadväzovať priateľstvá, zapíše nadlho.

Tu doma som už mala viacero možností rozčuľovať sa nad meškaním vlaku, drobnosťami, ktoré nás tu dokážu rozhádzať, či nad neochotou vzájomne si pomôcť. No keď si spomeniem na život a skromnosť a ochotu podeliť sa aj s málom na Filipínach, spomeniem si, o čom by život naozaj mal byť.

No a aj vyššie spomínaná doprava – niekedy som sa zamýšľala nad tým, ako je možné, že tí ľudia tu nemajú denne tisícky havárií – veď tu nikto žiadne pravidlá nedodržiava – neskôr mi bolo povedané, že až tak veľa pravidiel tam nie je. Dokonca ani obmedzená rýchlosť na väčšine filipínskych ciest. No ľudia sú tak vysoko prispôsobiví, že sa v tom vedia hýbať. Nervozitu za volantom som nezažila. Najviac rozčúlená som v tých autobusoch bývala ja, pretože ani hodinová rezerva mi pri krátkej vzdialenosti nebola dosť.

 

Vysielame do sveta ďalších 3 dobrovoľníkov. Čo by si im odkázala?

Majte otvorenú myseľ, nesúďte a veľa sa pýtajte. Trávte čas s deťmi a buďte len láskavo kritickí.

 

Aké máš teraz plány?

Podarilo sa mi nájsť prácu v Bratislave v rámci personalistiky. Neziskový sektor na teraz z profesionálneho hľadiska vešiam na klinec.

en_USEN